Vlastne som vám už čo to o sebe povedala. Hlavnou témou tejto stránky má byť jedlo, preto o sebe nebudem vypisovať romány.

Keď som mala 20 rokov, hneď po maturite som sa presťahovala do Talianska , do mestečka zvaného Tivoli, ktoré leží 25 km od Ríma. Preto tie úvodné foto. Tieto dve mestá mám hlboko zakorenené v srdci a každý rok mám potrebu sa tam vrátiť aspoň na pár dní. Do Talianska ma zahnali dva dôvody: štúdium na vysokej škole a láska. Tak to spojila do jedného a vycestovala plná optimizmu do nového života.

Tivoli je mestečko staršie ako samotný Rím a voľakedy bolo víkendovým a dovolenkovým miestom talianskej šlachty. Hovorí sa, že starí rimania kradli ženy z Tivoli, aby si ich zobrali za manželky.

Takže tu začala moja gastronomická púť, ktorá na začiatku vyzerala ako úplná katastrofa. Bola som dieťa vychované na maďarskej saláme, čabaj klobáske, vyprážaných rezňoch, plnenom kurati a hovädzej polievke. Tak si viete predstaviť tú náhlu zmenu stravovania :). Všade boli iba samé cestoviny v rajčinovej omáčke, mäso upravené bez chuti a zápachu a kopa pračudesnej zeleniny, ktorú som veľmi nemusela. Nehovoriac o morských plodoch, kôrovcoch a rôznych čudách na tanieri, ktorým trčali tykadlá, chvosty a všeličo iné.

   Rajčinovú omáčku som neznášala už od základnej školy a tu v nej varili úplne všetko! Cestoviny s rajčinou, rizoto v rajčine, rajčina plnená ryžou, mäso v rajčinovej štave, ryba pečená s rajčinou a dokonca aj chlieb s rajčinou...Všetko čo bolo na tanieri červené vo mne vyvolávalo pocit paniky. Celý život som pohŕdala aj obyčajnou rajčinovou polievkou. Boli to pre mňa tažké časy. Vždy keď mi ponúkli tanier plný cestovín v rajčinovej omáčke, sa mi otočil žalúdok. Za prvé 3 mesiace môjho nového života som schudla asi 6 kíl. Prvý krát v živote to bolo bez špeciálnej diéty alebo cvičenia. Nič mi nechutilo. Kupovala som si plátky morčacieho alebo kuracieho mäsa a to som si pripravovala na kontaktnom grile. V Taliansku neexistovali grilovacie korenia alebo rôzne ochutené mixy korenín, iba soľ, čierne korenie a bylinky. Tak si viete predstavit tú mdlú chuť. Taktiež neexistovali prílohy ako u nás, tak som k tomu tlačila čerstvý chlieb alebo nejaký šalát. Občas som si kúpila šunku,salám a nejaké syry, ktoré som jedla s čertvými rajčinami. Tie na rozdiel od pretlaku či omáčky milujem.  Okrem iného, k mojej diéte prispela aj talianska železná pravidelnosť v stravovaní. Raňajky vlastne žiadne..teda pre mňa, lebo sladké na raňajky nemám rada. Obed presne o 13, 00 a večera o 20,00 až 22,00 hod. Mohla som jesť síce kedy som chcela, ale zo solidárnosti k môjmu partnerovi som čakala na neho s večerou. Lebo v Taliansku má rodina jesť pri večeri spolu a jemu samému nechutilo. Ja, zvyknutá na odložené plné hrnce v chladničke a biely sex kedykoľvek počas dňa či noci, som sa celý deň od 13 hodiny zmietala v obrovských hladových kŕčoch, aby som mu mohla robiť spoločnosť pri jedle, ktoré mi aj tak nechutilo. V podstate z našej chladničky na mňa ani nič zaujímave nekukalo. Vlastne som nevedela čo kúpiť. 

Moj drahý sa mi snažil variť talianske domáce jedlá, ale veľmi nepochodil.  Ja naopak, keď som mu navarila niečo slovenské, iba pokrčil nosom a uvaril si radšej cestoviny. A to som nebola zlá kuchárka, keďže som bola čerstvou absolventkou hotelovej školy. Stále do seba tlačil to isté a neunávne ma núkal. Všetko mi prišlo bez chuti, nemastné a neslané. Jeho stravovanie bola strááášne nudné a jednostranné. Moje chuťové bunky pištali minimálne po vegete, ktorá tam samozrejme neexistovala. Kyslá smotana, kyslé uhorky, rezen v trojbale, polievky..to všetko bolo tabu. Proste to neexistovalo. V reštaurácii to bolo o niečo lepšie, aspoň tam bol výber alebo pizza.

  Rím a celkovo región Lazio má podľa mňa nie veľmi nápaditú a rôznorodú kuchyňu. V podstate má iba pár typických a chutných receptov. Pravá rímska kuchyňa obsahuje povačšinou  recepty zložené z vnútorností alebo veľmi chudobných jedál. Naozaj chutné a výdatné jedlá v Ríme pochádzajú zo židovskej kuchyne. Do dnešného dňa môžete nájsť v židovskej štvrti reštaurácie, ktoré sú naozaj gurmánskym rajom.

Moju púť talianskou gastronómiou som odštartovala pomerne rýchlo, nakoľko sme s drahým robili obidvaja v hoteli a veľmi radi sme cestovali. Postupne som začala zisťovať, že v iných mestách a regiónoch existujú aj pokrmy s bohatou a silnou chuťou, že používajú kopu cesnaku a cibule a vôbec sa za to nehanbia, tak ako rimania. Nakoniec som si zvykla aj na tie rajčinové cestoviny, lebo som zistila, že keď do nich nasypem aspoň 20 dg parmezánu alebo pecorina, tak sa dajú zjesť :).

Najviac ma pobavilo, keď za mnou začali chodiť na návštevu moji rodičia. Keď som pred nich postavila tanier cestovín, tvárili sa presne ako ja prvé mesiace. Dokonca sa urazili, že čo ich ponúkam cestovinami, či to je nejaké jedlo. Môj otec, veľký chlap bol z toho permanentne hladný a ja úplne bezradná, lebo mi prišlo úplne normálne čo som navarila. Vedela som vtedy variť iba cestoviny ahaha. V reštaurácii to nebolo o nič lepšie. Raz sme ich zobrali do amerického steakhousu s nádejou, že sa konečne najedia. No...mamu pri pohľade na obrovské krvavé T-Bone steaky napínalo na zvracanie, až musela výjsť na ulicu. Taliani sú totiž milovníkmi krvavých steakov a celkovo mierne krvavého mäsa, ale napodiv tatarák by nezjedli. Ńaši chodili za mnou tak dvakrát do roka, preto im trvalo pomerne dlho, kým prekonali svoj odpor k talianskej kuchyni a stali sa aj oni cestovinovo závislí.

Talianska kuchyňa je ako droga, keď raz do toho vhupneš, staneš sa závislým. To isté sa nakoniec prihodilo aj mne. Stala som sa rajčinovo- cestovinovo závislá!